Jedného krásneho rána sa všetci zobudíme a zistíme, že sme stratili úctu jeden k druhému, že sme spolu, ale v skutočnosti sme si vzdialení. Ľudia, ktorí odišli sa už nikdy nevrátia a my na nich zabudneme, pretože láska a vzťahy už nefungujú. Rodina už nie je rodinou. A ani porozumenie nie je porozumením, pretože my nechápeme jeden druhého, nedokážeme spolu koexistovať. Zabíjame tie kúsky šťastia v sebe akoby sme ich už nepotrebovali. Nemilujeme a ani nechceme byť milovaný. Bojíme sa nazrieť do duše svojím blízkym. Bojíme sa toho, čo tam uvidíme. Bojíme sa, že už v tej duši nebudeme. Že nepatríme do sveta toho druhého.
Kedy pochopíme, že lepší život neznamená peniaze, moc alebo slávu? Že fungujeme prirýchlo a zabúdame, čo je šťastie?
Šťastie. To je ten kúsok samého seba v chvíľke radosti. Je to láska, ktorú vieme dať a je to láska, ktorú dostaneme. Je to radosť zo života. Je to chvíľa, keď ste samým sebou. Keď zažijete niečo nového, spoznáte niekoho nového. Je to pocit, keď vo Vás vrie láska.
Ty, čo práve toto čítaš, nauč sa prejaviť, čo je v Tebe. Nájdi ten chýbajúci cit, ktorý si stratil. Daj ráno mame, otcovi, dieťati alebo komukoľvek, kto je ti blízky jedno vrúcne objatie, bozk alebo len úsmev. Uvidíš krajší svet. Uvidíš, že šťastie, ktoré daruješ sa ti vráti tisíc krát. Urob niečo pre seba, nájdi zmysel, pre ktorý sa oplatí žiť. Pretože ak tento svet nezachránime my, tak už nikto. Pretože život je príliš krátky na to, aby sme sa v ňom stratili. Príliš krátky, aby sme sa nechápali. Láska znamená veľa, aby sme ju zahodili. Je to to najcennejšie, čo máme. Iba sme zabudli, akú má hodnotu...
