Príbeh mladého vraha

Autor: Dominika Vašková | 15.4.2016 o 7:52 | Karma článku: 3,54 | Prečítané:  139x

Nebolo to prvý krát, čo som si povedal, že s tým skončím. Stratený vo vlastnom vákuu myšlienok, v tých desivých snoch, ktoré prichádzali každú noc. Hrozivé výjavy z minulosti mi nedávali pokojný spánok. Noc čo noc som sa budil pravidelne o 3.20 s tým, že žiadny ďalší deň už nebude. Nebolo však cesty späť. Neviem prečo som to robil. Prečo som túžil po tom desivom pocite. Každý ďalší pokus skončiť stroskotal v  rannom pohľade do zrkadla.

            Všetko sa dialo pravidelne. Môj harmonogram mohol narušiť jedine nový džob. Budík, káva, cigareta. A potom list pod dverami. Vždy s novými údajmi o potencionálnej práci, ktorú som nemohol odmietnuť. Nie, že by som nemohol, ja som nechcel. Rozmýšľal som, kedy mi Boh dá znamenie. Znamenie, že tento človek si naozaj zaslúži žiť. Že bude niekomu chýbať, že ho možno niekto nechce stratiť. Väčšinou to boli však tí, ktorí si to zaslúžili. Bez rodiny, bez záväzkov, bez ľudí, ktorým by sa zacnelo. Pri tejto myšlienke ma zhrozil pocit, že som taký ako oni. Nemám rodinu, nemám blízkych. Ak nerátam mačku a moju CZ 75 pod poduškou. Človek si potom uvedomí, keď nič nemá, že strata nebude až taká hrozná. Už len preto som zatratený. Že pre mňa v nebi dávno miesto nie je.

            Necítil som na novom prípade žiadnu zmenu. Všetko bolo tak ako malo byť. Džob ako každý iný. Starý dobrý trik s nafingovaním samovraždy, nehody alebo zvalenia viny na osobu v spise. Áno aj takéto veci boli v každej jednej zložke. A áno, všetko som poctivo spálil. Dnes to mala byť samovražda. Dokonalá. Nerospoznateľná.

            Bola to žena. Krásna žena. Čierne vlasy, bledá pokožka. Oči, z ktorých zamrazí. Modré ako oceán. Nepoznal som ju, ale chcel som. Videl som mnoho tvárí, túto by som si pamätal. Nikdy som nechápal ako niekto môže chcieť smrť tak nádherného stvorenia.Tešil som sa na stretnutie. Na naše prvé, no nanešťastie aj posledné...

            Predo mnou sa rozpínala obrovská továreň na neznačkové topánky. Vysoká budova s mohutnými oknami a obludnými dverami pôsobila majestátne. Okná lemoval drevený rám so zlatými pásmi. Steny boli pomaľované rôznymi odtieňmi hnedej a bielej. Kde tu sa našiel výsmešok sprejera. Strecha prečnievala nad steny budovy tak, aby poskytovala prístrešok pre vonkajšie parkovisko, kde stáli luxusné autá. Vonkajšie dvere dokonale ladili s lemom na oknách a dodávali tomuto miestu ešte väčšiu grandióznosť.

            Nikdy som neveril, že továreň môže pôsobiť tak veľkolepo. S očakávaním som otvoril dvere. Vstupná hala sa nepodobala továrni. Skôr zámku. Na recepcii ku mne pristúpila mladá žena, vek okolo tridsiatky, blond vlasy, nežný úsmev. Otvoril som ústa, že ju idem pozdraviť, no predbehla ma s vetou: „Pani Sommersová vás očakáva“. Nedalo mi to. Popravil som si kravatu, nahodil úškrn: „Ďakujem, Helena.“ Slečna vypleštila na mňa oči. Usmial som sa, potľapkal po menovke na košeli a vybral sa smerom vpred. V hale bola vystavená mapa poschodí. Boli štyri poschodia plus prízemie. Na prízemí bola recepcia, jedáleň a odpočinková miestnosť. Na prvom a druhom poschodí sa nachádzali samotné pracoviská a výroba. Tretiemu poschodiu patrili obchodníci a manažéri. A na samotnom vrchu bol honosný byt s kanceláriou pani Sommersovej. Jedinej dedičky tejto továrne.

            Vstúpil som do výťahu, stlačil číslo štyri a čakal. V hlave sa mi premietali rôzne myšlienky. Napríklad, čo by sa stalo, keby som to nespravil. Asi nič. Pri najhoršom by som sa zajtra zobudil mŕtvy ja.

            Dvere sa otvorili. Vošiel som do miestnosti a čas sa zastavil. Bola ešte krajšia ako na fotke. Úzky kostým dokonale obopínal jej príťažlivé boky. Nohy príliš dlhé, aby som ich mohol prehliadnuť. Samozrejme značkové lodičky. Zmyselné pery a dokonalé vnady z nej robili bohyňu. Červený rúž len dokončoval nádhernú scenériu, ktorá sa mi javila pred očami. Uvedomil som si, že to nebude až také ľahké, ako som si myslel. Pozerala sa na mňa tými jej tmavomodrými očami a ja som tam stál ako stĺp bez slov. Chcel som jej povedať, že krajšiu ženu som v živote nevidel, že ju pozývam na drink a že ju chcem stretávať každý deň.

            Tajomstvo nafingovania dokonalej samovraždy spočíva v slabinách obete. Myslel som, že to bude až príliš jednoduché. Bohatá a vplyvná žena, nezvláda náročnú situáciu okolo rodinnej továrne... Avšak pravda bola iná. Rozprávali sme sa a ja som zistil, že situáciu zvláda až príliš dobre. Že životom ide na sto percent. Nezaháľa. A robí to, čo ju skutočne baví. Tajomstvo jej úspechu bolo, že žiadne tajomstvá nemala. Jednala som mnou na rovinu. Bol som tam samozrejme pod inou identitou aká je skutočnosť, no kým ona rozprávala, aj som počúval a túžil som počúvať navždy. Vedel som, že to musím ukončiť, ale nechcel som, nemohol som.

Nástenné hodiny sa začali kývať zo strany na stranu. Vedel som, že niečo nie je v poriadku. Zemetrasenia v okolí Pacifiku sú normálne. Nič to nebude. Zas chvíľkový otras, nič hrozné. Avšak otrasy sa zhoršovali. Cítil som ako padám na zem a ako si udieram nohu o čosi tvrdé. V tom dobehla ku mne Isabelle. Celá rozochvená od zúfalstva si ku mne sadla, hlavu mi dala na teplé stehná. Nebol to len otras. Mýlil som sa.

Všade sa ozýval hrozný krik. Ľudia jačali, pišťali... prosili nech to skončí. My sme ostali uväznení niekde na štvrtom poschodí. Vedel som, že toto je koniec... Že už sa nebudem budiť každý deň o 3.20 na zlé sny. Už nikdy sa pod mojimi dverami neukáže žiadny list. Teda možno ukáže, ale ja doma nebudem.

A aj napriek tomu, že som nikdy nemiloval nikoho, bol som šťastný, že môj koniec nastane v náručí, tak úžasnej ženy. Bol som si istý, že keby toto všetko náhodou prežijeme, už nikdy nebudem taký ako predtým.

Strop sa prelomil, bolo počuť len prasknutie. Prudká bolesť hlavy, posledný Isabellin výkrik do neznáma a potom už len ticho.

Večné krásne ticho, ktoré som si tak prial...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?